Po prečítaní nových Stanov ružencových bratstiev si kladiem otázku: Prečo je potrebné spoločné stretávanie členov Živého ruženca? Nestačí si vymeniť tajomstvo? V našej farnosti si meníme tajomstvá po domoch, alebo pred kostolom po sv. omši.
Veriaci, ktorí sa rozhodli vstúpiť do ružencového bratstva a byť členmi Živého ruženca, majú okrem povinnosti pomodliť sa každý deň jeden desiatok im prideleného posvätného ruženca súčasne povinnosť raz za mesiac sa zísť na spoločnom stretnutí, na modlitbe, po ktorej sa uskutoční výmena tajomstiev. Na čase a mieste stretnutí sa členovia Živého ruženca dohodnú sami. Toto hovoria Stanovy RB.
Povinnosť ako pomôcka
Predpokladám, že túto povinnosť na seba zobral každý člen bratstva dobrovoľne. Hoci je možno škoda, že sa tu hovorí o povinnosti. Stretnutie, stretávanie sa ľudí, ktorí majú spoločné záujmy, by totiž malo patriť k našim celkom samozrejmým potrebám. Slovo povinnosť však možno vnímať aj opačne: ako pomôcku, ako prikázanie, ktoré nám má pomôcť v našej častokrát lenivosti objaviť dary s povinnosťou spojené.
Tým, že sa aspoň raz v mesiaci stretneme s ostatnými a spolu s nimi vytvárame duchovné spoločenstvo, vzájomne si preukazujeme, že sa navzájom ako členovia potrebujeme. To, že si prídeme vymeniť tajomstvo s inými členmi, je istým prejavom úcty a záujmu voči nim. Svojou prítomnosťou svedčím, že mi na spoločenstve záleží. Ak sa nezúčastním tejto výmeny (samozrejme, že sú výnimky ako choroba, zamestnanie a iné), svedčí to skôr o opaku – o našom dištancovaní a tiež o tom, že ako člen nikoho nepotrebujem a vystačím si sám. Potom je na mieste otázka, prečo som vlastne členom Živého ruženca.
Živý ruženec je aj o živom členstve
Je potrebné uvedomiť si, že členstvo v RB v Živom ruženci je „živé členstvo“. Nejde iba o zápis u horliteľa RB a modlitbu môjho desiatku. Ide skôr o to, aby sme sa naučili spoločne prežívať svoju vieru. Aby sme hľadali spôsob, ako pomôcť pri tvorení farského spoločenstva. Aby sme boli tými, ktorí dokážu premeniť modlitbu na skutok. Dokážu zdieľať radosti i starosti ostatných, sú ochotní predložiť tie vlastné, modlia sa na spoločné úmysly (napr. za nezamestnaných vo farnosti, za alkoholikov, za prvoprijímajúce deti a pod.). Stretávajú sa aj spoločensky, podnikajú púte, výlety. Dokážu sa spoločne tešiť zo života. Sú nápomocní kňazovi a tiež sebe navzájom.
fr. Šimon Tyrol OP (Časopis Ruženec 2008/1)
