Rada by som sa opýtala na spojenie „posvätný ruženec“. Dnes ho počujem a čítam aj v časopise Ruženec. Slovo posvätné chápem ako čosi podobné svätému – také nijaké. Posvätná krava v Indii… Niečo podružné. Ale my vieme, že ruženec je modlitba k Trojjedinému Bohu skrze Božiu Matku. Je dychom Svätého Ducha, nie posvätného. Panna Mária nikdy ruženec nenazvala a ani v posolstvách vizionárov dnešných čias nenazýva posvätným. A ona je aj Učiteľkou svätej Cirkvi. Nešliapeme si slovom „posvätný“ na jazyk? (Helena S.)
Milá pani Helena, najskôr sa chcem poďakovať za váš podnet. Záležitosť, na ktorú ste upozornili, je jazykový problém. Každý živý jazyk, teda aj slovenčina, je v dynamickom pohybe a neustále sa vyvíja. Jazyk sa snaží z rôznych uhlov pohľadu obsiahnuť skutočnosť, uchopiť, rozlíšiť, odstupňovať a pomenovať mnohotvárnu realitu života. Chce vystihnúť rôzne životné situácie a „nuansy“ práve prostredníctvom jazyka.
Povedzme si preto, čo znamená pojem „svätý“. Je to niekto, alebo niečo, čo je oddelené, vyňaté z bežného profánneho (svetského) používania, čo je určené pre Boha, alebo pre službu Bohu. V úzkom slova zmysle je Svätý iba Boh (s veľkým S). Boh je Svätý už z prapodstaty svojej existencie. Iba Boh všetko ostatné posväcuje.
Napríklad vo Svätom písme v knihe proroka Izaiáša serafíni pred Božím trónom volajú: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy“ (Iz 6, 3).
V širšom zmysle slova je svätou či svätým každý, kto dosiahol, alebo vstúpil do Božieho kráľovstva vo večnosti. Sú to nielen všetci muži, ženy a deti, ktorých vyhlásila za svätých, alebo blahoslavených Cirkev. Je to veľký zástup mužov, žien a detí všetkých čias, ktorých Boh uznal za hodných toho, aby vstúpili do nebeskej vlasti, hoci nie sú Cirkvou oficiálne vyhlásení za svätých, blahoslavených alebo ctihodných.
V ďalšom zmysle slovo „svätý“ alebo „sväté“ vzťahujeme v Cirkvi predovšetkým na sviatosti. Vysluhovanie sviatostí je vysluhovaním svätých skutočností: napr. krst, eucharistia, birmovanie, atď. Iné cirkevné úkony spojené s posväcovaním zaraďujeme medzi sväteniny, napr. aj kresťanský pohreb.
Môžu byť požehnania osôb, napr. pred operáciou, žien pred pôrodom a pod. Ďalej sú požehnania priestorov a budov, napr. fary, školy, pastoračného centra, ale aj priestoru cintorína. Okrem toho sú ešte aj požehnania predmetov a vecí, ktoré sa využívajú pri bohoslužbách, napr. kalich, rúcho, kríž, obraz, socha a pod. Všetky tieto skutočnosti zaraďujeme medzi sväteniny.
Ruženec patrí medzi devocionálie, t. j. prostriedky, ktoré slúžia na prehlbovanie osobného vzťahu k Bohu. Viem, že v súvislosti s ružencom sa dlhú dobu používal pojem „svätý ruženec“. No už niekoľko rokov sa používa pojem „posvätný ruženec“. Modlitba ruženca je jedným zo spôsobov osobného posväcovania človeka prostredníctvom tejto modlitby. Nový výraz sa nesnaží znehodnotiť úctu k modlitbe ruženca. Tento výraz sa snaží iba lepšie vystihnúť skutočnú podstatu a pôvodcu svätosti, ktorým je Boh.
Ruženec nie je svätý sám od seba, ani nerobí človeka automaticky svätým, ale slúži na jeho posväcovanie prostredníctvom tejto, pre mnohých drahej a obľúbenej modlitby. Kňaz pri požehnaní ruženca posväcuje ruženec ako predmet a zároveň privoláva Božiu ochranu na človeka, ktorý ho bude používať pri modlitbe.
Nedostatočné rozlišovanie toho, čo je sväté a čo je posvätné, svojvoľné ponímanie toho, čo je sviatosť a čo je svätenina, vedie k nesprávnemu chápaniu svätých a posvätných skutočností a môže priviesť človeka až k modloslužbe. V praxi to znamená, že zabúdame na to, že všetky prostriedky nás majú privádzať k Bohu, no samy o sebe nie sú cieľom nášho života.
Ruženec nie je svätý sám o sebe, ale posväcuje človeka prostredníctvom modlitby, pretože človeka vedie spolu s Pannou Máriou k dôležitým medzníkom vykupiteľskej činnosti Ježiša Krista a v konečnom dôsledku vedie človeka k Bohu – k prameňu každej svätosti.
fr. Michal Krovina OP (Časopis Ruženec 6/2008)
