Harmonické spolužitie, pokojné medziľudské vzťahy sú jednými z najdôležitejších podporovateľov pozitívneho rozvoja človeka. Je známe, že aj nepríjemné životné postavenie, rôzne ťažké situácie sa v komunite dobrých ľudí dajú znášať prijateľne, s dôverou a pokojom.
Harmonické spolužitie, pokojné medziľudské vzťahy sú potrebné aj k dôstojnému a presvedčivému fungovaniu ružencového bratstva. No napriek tomu v situáciách, keď sa ružencové bratstvo rozhodne nastúpiť na cestu svojho oživenia, keď sa rozhodne budovať svoju činnosť v súlade so Stanovami ružencových bratstiev – tie prinášajú do ružencového bratstva rozmer osobnej zodpovednosti, aktivity s prvkami demokracie, ktorá je pre Rehoľu dominikánov vlastná – často vznikajú medzi členmi ružencových bratstiev nezhody, až nepochopiteľné sváry a napätia.
Prečo je tomu tak? Naozaj musí medzi niektorými dlhoročnými členmi ružencových bratstiev a tými, ktorí by radi obnovili svoje členstvo, dochádzať k hádkam, ohováraniam a narúšaniu jednoty?
Otázky ako odpoveď
Akokoľvek to môže znieť čudne, odpoveďou na uvedené otázky sú zase len otázky:
Chcú byť tí, ktorí odmietajú reorganizáciu bratstva v súlade so Stanovami ružencových bratstiev, naozaj právoplatnými členmi ružencového bratstva? Neustrnuli v nejakom stereotype, ktorý je pre nich svätejší ako napredovanie, hľadanie, pýtanie sa, ako je možné zlepšovať svoju činnosť v ružencovom bratstve? Prečo je pre nich také ťažké prijať zmenu horliteľa ružencového bratstva alebo horliteľa ruže, keď väčšina ľudí z nejakých dôvodov pri voľbách horliteľa hlasuje za iného člena ružencového bratstva?
Byť horliteľom bratstva alebo ruže nie je honor, akási odmena, či dokonca vstupenka do neba, ale služba. Služba, ktorej plodom má byť radosť zo zmysluplnej činnosti ružencového bratstva a túto radosť je potrebné v rámci služby horliteľa prenášať rovnakou mierou na všetkých členov ružencového bratstva, stmeľovať ich, povzbudzovať ich… Ale nie každý má dar viesť ružencové bratstvo, správne mu slúžiť, preto si ľudia majú možnosť zvoliť toho, ktorý to skutočne v rámci svojej lásky k Bohu a k ľuďom dokáže.
Hriech doby
Jeden z najväčších hriechov dnešnej doby je delenie ľudí na skupinky. Vytvárame frakcie, vnútorne a niekedy i navonok bojujúce skupinky, ohovárame, závidíme si a už vôbec sa nesnažíme vžívať do rolí a vnútorných svetov tých druhých. Ružencové bratstvá majú ísť proti takýmto typom správania sa, veď práve aj z týchto dôvodov, z odmietania separovania, z túžby potláčať individualizmus ľudí, ružencové bratstvá vznikajú. Hovorí to už samotné slovo bratstvo. Sme tu jeden pre druhého a ružencové bratstvo by to malo vedieť viac ako ktorékoľvek iné spoločenstvo. Je preto smutné, keď zisťujeme, že viaceré ružencové bratstva idú úplne opačným smerom – cestou hádok a zloby, čím, paradoxne, popierajú svoju podstatu.
Ak má niekto pocit, že zmeny v bratstve nie sú potrebné, že „Stanovy ružencových bratstiev si len vymysleli dominikáni“, potom by mal celkom slobodne, pokojne zanechať svoje členstvo v ružencovom bratstve a svoju modlitbu ruženca viesť tak, ako to uzná za dobré. Takým ľuďom by však malo byť jasné – aj keby spolu vytvorili modlitebnú skupinku, nie sú ružencovým bratstvom, hoci by sa tak nazývali. Sú skupinkou, ktorá sa nejakým svojím spôsobom modlí ruženec, ako mnohí iní ľudia alebo spoločenstvá v Cirkvi. Po takomto rozhodnutí hádky či zvady musia stratiť svoje opodstatnenie, lebo takto má každý to, čo chce mať, žije to, čo chce žiť, venuje sa tomu, čomu sa chce venovať.
Úbytok členov ružencového bratstva po reorganizácii nie je zlým znamením. Je prirodzeným vyvrcholením snáh o očistenie a oživenie, nové naštartovanie ružencového bratstva v pravom význame slova. Ide o nás, o naše priateľstvá, o našu radosť z toho, čomu sa venujeme, o radosť z poznania, prečo som ruženčiarom.
V prípade, že niektoré skupinky zámerne vyvolávajú konflikty aj po odchode z ružencového bratstva, napríklad tým, že neumožnia stretnúť sa v nejakom čase v kostole tým druhým preto, lebo v tom čase sa chcú stretávať oni, je veľkosťou človeka, že môže ustúpiť a na stretnutie nájsť iný vhodný termín. Napríklad v prvý piatok, v prvú sobotu alebo v prvú nedeľu v mesiaci.
A nebojme sa toho, že v prípade rozdelenia nás bude v ružencovom bratstve menej. Podstata ružencového bratstva nespočíva v počtoch, ale v kvalite našich sŕdc, našej lásky, obetavosti a úprimného záujmu o druhých. Je tu doba, ktorá si vyžaduje nachádzať cesty k druhým ľuďom. A je len úžasné, že Ježiš Kristus nám to vo svojom posolstve lásky „miluj svojho blížneho, ako seba samého“ – „milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“, zanechal už pred vyše 2000 rokmi. Tolerantné ružencové bratstvo, ľudsky vnímavé, plné dôvery v Ježiša Krista si z tohto pohľadu nestavia svoj dom na piesku, ale na pevnej skale.
fr. Šimon Tyrol OP (Časopis Ruženec 10/2010)
