Pomerne častým javom, s ktorým sa stretávam na mnohých miestach Slovenska, je skutočnosť, akoby sa členovi Živého ruženca vstupom do ružencového bratstva (RB) skončila aktivita v miestnej cirkvi – farnosti. Ak sme sa naozaj slobodne rozhodli pre členstvo v RB a chceme kráčať aj v dnešnej dobe cestou ruženčiara (v duchu prvých bratstiev), je nedostačujúce, aby sme mali len zapísané svoje meno v zozname členov, prípadne dostali po sv. omši v prvú nedeľu v mesiaci do rúk nové tajomstvo – „kartičku“. Je potrebné chcieť vystúpiť z uzavretosti svojho ja. Ale ako?
Mnohí starovekí autori (aj nekresťanskí) si všimli, že najoslovujúcejším znakom prvých kresťanov bol ich spôsob života. Kto ho pozoroval, aj keď nebol kresťanom, bol prekvapený. To, čo skutočne oslovovalo, bol život ľudí, nie moralizovanie, či slová.
Pápež Benedikt XVI. sa v knihe Ježiš Nazaretský zamýšľa nad modlitbou „Otčenáš“ a osobitne nad slovom náš, keď píše: „Iba Ježiš mohol plným právom povedať ,Otče môj‘, pretože iba on je skutočne Božím jednorodeným Synom, jednej podstaty s Otcom. Naproti tomu my všetci musíme hovoriť: ,Otče náš‘. Iba v spoločnom ,my‘ učeníkov môžeme Bohu povedať ,Otec‘, lebo ,Božími deťmi‘ sa skutočne stávame iba vďaka spoločenstvu s Ježišom Kristom. Slovo ,náš‘ preto kladie veľké nároky: Vyžaduje od nás, aby sme vystúpili z uzavretosti svojho ,ja‘. Vyžaduje od nás, aby sme vstúpili do spoločenstva ostatných Božích detí. Vyžaduje od nás, aby sme sa zbavili toho, čo je naše, a toho, čo nás oddeľuje od druhých. Vyžaduje od nás, aby sme prijali druhého, druhých – aby sme otvorili svoj sluch i svoje srdce. Týmto slovom ,náš‘ vyslovujeme svoje ,áno‘ živej Cirkvi, v ktorej chcel Pán zhromaždiť svoju novú rodinu. Tak sa Otčenáš stáva zároveň celkom osobnou i naskrze cirkevnou modlitbou. Pri modlitbe Otčenáša sa modlíme celým svojím srdcom, no zároveň sa modlíme v spoločenstve s celou Božou rodinou, so živými i zosnulými, s ľuďmi všetkých stavov, všetkých kultúr, všetkých rás. Bez ohľadu na hranice robí z nás jednu rodinu.“
Koľkokrát denne opakujeme modlitbu Otčenáš? Členstvom v RB to chceme aj praktizovať, dávať na vedomie, že sám si nevystačím, že k Bohu sa ide – iba spoločne. Ružencové bratstvo sa zvykne prirovnávať k uhlíkom, ktoré sú v pahrebe. Jedna ruža je ako dvadsať uhlíkov, z ktorých jeden horí, dva alebo tri ledva tlejú a ostatné sú studené. No ak sa dajú dokopy, vzplanú ohňom. To je pravý charakter Živého ruženca. Jedni druhých zapaľujeme. Kto by povedal, že sa mu chce vždy modliť, že sa nikdy nemusí premáhať v horlivosti svojej viery, tak klame.
Teda prispieť k oživeniu RB znamená uvedomovať si, čo vyslovujeme v modlitbe, ktorú nás naučil Pán Ježiš, a snažiť sa podľa toho aj žiť. Ak chceme byť pravovernými, autentickými kresťanmi, je potrebné nemať svoju vieru len na papieri vo farskej matrike, len v zozname horliteľa ruže, či bratstva, ale je potrebné prispieť k tomu, aby spôsob života, naše vzájomné vzťahy, náš život bol ružencom.
Nie je samozrejmosťou vystupovať z uzavretosti svojho „ja“. Preto obnovujeme RB, aby sme si osvojovali Ježišovo myslenie, jeho spôsob života – to je ruženec. Skúsme sa hlbšie zamýšľať a uvažovať vo svojom srdci o našej úlohe v tomto svete. Zápisom do RB sa moja úloha nekončí, ale práve sa začína… A len na nás záleží, či budú môcť aj o nás povedať: „Pozrite, ako sa vzájomne milujú.“
fr. Šimon Tyrol OP (Časopis Ruženec 2/2009)
