Na základe poverenia provinciála Rehole dominikánov Damiána Mačuru sa od novembra 2018 služby promótora pre ruženec na Slovensku ujal brat Filip Ďubek OP (47).
Ak chcem niečo zmeniť, začínam od seba
- Pre mnohých ruženčiarov na Slovensku nie ste úplne neznámy, keďže modlitba ruženca a činnosť RB sú vám blízke, ba aktívne sa zapájate aj do ich duchovných obnov. S akými túžbami alebo možno nádejami preberáte službu promótora pre ruženec?
Áno, pracoval som v Dominikánskom mariánskom centre ako asistent promótora niekoľko rokov. Potom, ako ma preložili do Zvolena, som spolupracoval s DMC natoľko, nakoľko mi to moje iné povinnosti a čas dovoľovali. V prvom rade chcem pokračovať v načatej línii predchádzajúcich promótorov, teda usilovať sa o dokončenie usporiadania ružencových bratstiev tak, ako to má byť, a pokračovať v trpezlivej práci ich budovania, aby sa stávali skutočne živými, modliacimi sa spoločenstvami, budujúcimi hlboký vzťah s Bohom a tiež aktívnymi spoločenstvami, ktoré sú prínosom pre svoje farnosti a okolie.
- Ako ste sa dostali k modlitbe ruženca a kedy ste si uvedomili, že je veľmi užitočná a dôležitá?
Vyrastal som v tradične kresťanskej rodine, kde ruženec bol bežnou modlitbou, ktorú sme sa modlievali doma. Pre mňa to vtedy bola zdĺhavá modlitba. V mladosti som Boha skôr nechával stranou a až po mojom obrátení, teda vtedy, keď som konečne pochopil, že Boh je živý, že je skutočná osoba, ktorá koná s láskou v mojom živote, som sa k tejto modlitbe vrátil. Vtedy mi pomáhala udržiavať bdelosť na prítomnosť Boha v mojom živote. Posilňovala ma a pomáhala mi spoznať aj moje povolanie.
- Čím vás modlitba ruženca obohacuje dnes, už ako rehoľníka?
Je súčasťou môjho života. Je akoby časťou môjho tela. Modlím sa ju i v radostných i ťažkých chvíľach. Aj vo chvíľach voľna. Ale napriek tomu sa ju stále učím modliť. Robím to takým spôsobom, že vždy do modlitby Zdravas, za meno Ježiš, vkladám novú myslienku z daného tajomstva. A tak sa dostávam do konkrétnej udalosti Ježišovho života, ktorá je opísaná v evanjeliách. Tak viac a viac spoznávam Ježišov život i život Márie a snažím sa kráčať životom po ich boku. Táto modlitba vychádza z Božieho slova, a preto ma posväcuje, rieši moje problémy, dáva mi rady do života, pokoj, istotu, vzbudzuje vo mne túžbu a odvahu konať dobro a posilňuje ma v mojich slabostiach. Myslím si, že každý, kto má túžbu modliť sa, časom príde k tejto modlitbe. Akoby táto modlitba vyjadrovala aj to naše dominikánske povolanie: „contemplata aliis tradere“ (kontemplované odovzdávať ďalej). Pri nej sa človek ponára do Božej prítomnosti, zakúša Boha a jeho lásku a podáva ju ďalej.
- O vás je známe, že ste milovník futbalu, dokonca ste ho aktívne hrávali aj ako rehoľník. Ako toto obdobie ovplyvnilo váš pohľad na život, ale aj na ruženec?
Áno, futbal som hrával od detstva a aktívne i v reholi až do štyridsiatky. Skončil som kvôli zraneniu. Keby nie zranenia, asi by som ho hrával doteraz. Dá sa povedať, že bol mojou vášňou. Pri tejto hre sa človek naučí aj veľa dobrých vecí. Hlavne spolupatričnosti, jednote. Boh mi dal troška talentu hrať aspoň v tých nižších súťažiach, a tiež dal mi tú silu, že vždy som sa snažil byť čestný, poctivý a usilovný. Aj kvôli tomu mi ostalo veľa priateľstiev. V tomto prostredí som spoznal a stretol množstvo ľudí, samozrejme i neveriacich, s mnohými z nich som stále v kontakte. Doteraz si pamätám, keď som ako kňaz nastupoval do nových klubov, aké to bolo humorné sledovať ich predsudky voči mne ako kňazovi. Čo sa samozrejme po zápase a komunikácii zmenilo, keď pochopili, že som normálny človek ako iní. Ruženec v tom mal také miesto, že som sa ho modlieval aj za nich, zahŕňal som ich do modlitby, aby Boh im dal milosť nájsť správnu životnú cestu. Nemodlil som sa len za svoje posväcovanie, ale keďže patrím do dominikánskej rehole, musí mi záležať aj na druhých ľuďoch. Ved aj sv. Dominik sa často modlieval: „Bože, čo bude s hriešnikmi?“ O to väčšiu motiváciu som mal modliť sa túto modlitbu. Viera mi pomáhala správať sa čestne. Niekedy boli spoluhráči až prekvapení, keď som sa priznal, že tesne pred tým, než som dal gól, som mal ruku. Neprijali to nejak krásne. Ale bolo to svedectvo, že aj poctivosťou a pravdivosťou môžeme prísť k dobrým výsledkom v športe, a pritom mať radosť nielen z hry.
- Súhlasíte s tým, že futbalové mužstvo a dobré ružencové bratstvo môžu mať mnohé spoločné?
Hmm, takéto prirovnanie mi zatiaľ nenapadlo. Ale áno, na ihrisku je každý dôležitý, každý ma svoje postavenie, úlohy a všetci musia spolupracovať, pomáhať si, aby dali gól alebo respektíve aby ho nedostali. Podobne aj členovia ružencových bratstiev, aby dosiahli cieľ, ktorým je svätosť či nebo, musia si navzájom pomáhať žiť vieru, žiť lásku, prejavovať záujem jeden o druhého, spolupracovať na tom, aby boli skutočne živým spoločenstvom. Sú hráči, ktorí hrajú len kvôli tomu, aby sami vynikli. No takto môže byt výsledok tímu slabý. Ale ak sa hráči obetujú pre spoločenstvo, spolupracujú s ostatnými, môžu dosiahnuť aj lepšie výsledky. Úspešnosť futbalového tímu nie je len vo výkonnosti jednotlivcov, ale aj v spolupatričnosti, v spolupráci. A niečo podobné je to aj pri modlitbe ruženca. Môžeme sa ho modliť sami, a má to veľký význam, prináša to požehnanie do života, ale ak k tomu pridáme rovinu spoločenstva, bratstva, tak to môže byť väčšia hodnota, ktorá je vzácna v Božích očiach. Spoločnou modlitbou ruženca môžeme dosiahnuť viac ako sami.
- Takže aký inšpirujúci ťah na bránku budete ako promótor pre ruženec presadzovať medzi ruženčiarmi, aby, povedané futbalovou terminológiou, ružencové bratstvá boli skutočnými Božími tímami, v ktorých má každý jeden člen ružencového bratstva svoju úlohu?
Pri futbale ma stále fascinujú ani nie tak strelci, ale skôr hráči s prekvapujúcimi nahrávkami, ktorí majú priestorové videnie, ako z našich slovenských futbalistov má napríklad Marek Hamšík, alebo Ondrej Duda, nádej slovenského futbalu. Takou kolmou nahrávkou môže byt pre nás strategicky plán prehodnotiť rozloženie našich síl a ísť najmä k tým bratstvám, ktoré sme zatiaľ nenavštívili alebo ktoré potrebujú našu pomoc viac ako tie ostatné. Nemôžeme čakať, že nás budú všade volať, ale ako hovorí súčasný Svätý otec František, je potrebné, aby sme vyšli ústretovo von. No na to treba viac síl, viac dôvery v Božiu pomoc, a práve preto je potrebné modliť sa za povolania, ktoré sú na takúto službu potrebné. Preto prosím členov ružencových bratstiev, aby sa modlili za nové povolania, aj za účelom šírenia tejto modlitby.
- Skúste nám priblížiť prototyp dobrého ruženčiara. Aký by to mal byť človek? O aké vlastnosti by sa mal usilovať?
Hmm, ten, kto má rád Boha, Máriu, ľudí, a ten, ktorý sa rád modlí túto modlitbu, a modlí sa ju všade. Keď cestuje, vo chvíľach čakania, pri prechádzke, oddychu alebo v samote. Stále by mal mať pri sebe ruženec. Ten, ktorý je horlivý vo svojom spoločenstve, ochotný prebrať službu, pomáhať. Ten, ktorý svoju modlitbu prenáša do skutkov. Mal by to byť človek, ktorý žije neustále z Božieho slova, ktorého matkou je Mária. Je veľa starých ľudí, trpiacich, nevládnych, modliacich sa, ktorí nič iné nemôžu urobiť, ale ich modlitby a trpezlivé znášanie života staroby a zdravotného stavu, môže veľa urobiť pre Božie kráľovstvo. Oni môžu urobiť ešte viac ako tí, ktorí majú silu a sú zdraví.
- S duchovnými obnovami pre RB chodíte po celom Slovensku. Aký obraz sa vám vytvára o našej Cirkvi.? Keby ste mali rozprávkový prútik, čo by ste rád na obraze Cirkvi ihneď zmenili?
Cirkev mi je veľmi blízka. Ona je akoby mojou matkou. V Cirkvi sme my sami ako apoštoli, ktorí žijú, chodia s Ježišom, spolu s Máriou. Rozhodli sme sa ho nasledovať, počúvať, avšak v mnohých veciach ho nechápeme, tak ako apoštoli. Sme proste v jeho škole, sedíme na stoličkách v jeho triede a učíme sa od neho. A ja by som chcel, aby Cirkev bola všade prijatá so svojím evanjeliovým posolstvom, aby bola otvorená, prítomná v mnohých aktivitách, aspoň tak, ako je to v mojej rodnej dedinke na Orave – v Oravskej Polhore. Ale zaleží na každom z nás, kto uveril, ako sa voči Kristovmu hlasu postaví. Či sme pre neho zapálení, či sme otvorení pre dialóg, či nie sme skôr arogantní. Preto by som v prvom rade, ak chcem niečo zmeniť, začínal najskôr od seba, aby som ja bol zdravým údom Ježišovho mystického tela. Nosíme v sebe Ducha, ktorému sa otvárame, on nás uzdravuje, oživuje, premieňa, posilňuje, prekvapuje, prináša pokoj a radosť. A skrze nás aj druhým.
- Ako môžu pomôcť meniť k lepšiemu obraz Cirkvi ružencové bratstvá?
Práve tou modlitbou, ktorá je základným výrazom spolupatričnosti a bratstva. Tým, že veriaci vstupujú do bratstva, preberajú na seba zodpovednosť. V tom vidno, že im zaleží na tom, aby sa Cirkev obnovovala, obrodzovala cez modlitbu. Oni Cirkev posväcujú zvnútra cez modlitbu. A takto dochádza k posväcovaniu i neustálej obnove Cirkvi. No nie je dôležité, aby sme obraz Cirkvi mali taký, ako očakáva svet, ale aby sme ho mali taký, aký zodpovedá obrazu Cirkvi Kristovej. Všetkým nám prajem, aby sme nepodľahli tlaku sveta, ale aby sme spoločne modlitbou a láskou budovali Cirkev, ktorej hlavou je Kristus.
